Vzdialený transneptúnsky objekt 90377 Sedna s obežnou dobou 11 390 rokov sa blíži k svojmu perihéliu, ktoré dosiahne v roku 2076. Potom sa Sedna stiahne späť do hlbín vesmíru a k Slnku sa nevráti tisícročia. Zatiaľ síce nie sú plánované žiadne misie k Sedne, ale astronómovia začínajú pomaly misiu aspoň zvažovať. Štartovacie okná sa totiž otvoria v roku 2029 a v roku 2034.
Sedna bola objavená v roku 2003 Mikeom Brownom a jeho tímom (CALTECH) a bola jednou zo série potenciálnych trpasličích planét (podobne s objektami Haumea, Makemake a Eris), ktorých objav spustil vyradenie Pluta zo zoznamu planét Slnečnej sústavy. Dnes vieme, že Sedna má podobnú veľkosť ako planétka Ceres, ale jej pôvod a zloženie je úplne odlišné. Pozorovania naznačujú, že môže byť pokrytá červenkastými organickými zlúčeninami podobného charakteru, ako je zloženie Pluta a iných objektov Kuiperovho pásu. Na rozdiel od Pluta je však na Sedne príliš chladno na to aby sa z jej povrchu odparoval metán a vzápätí padal v podobe metánového snehu na povrch Sedny. Predpokladá sa však, že pri priblížení Sedny k Slnku sa na krátko vytvorí dusíková atmosféra. To čo však Sednu odlišuje od ostatných kandidátov na trpasličie planéty je jej nezvyklo pretiahnutá obežná dráha, ktorá siaha až vnútornému okraju Oortovho oblaku. Existuje niekoľko teórií, ktoré vysvetľujú prečo je Sedna na takejto obežnej dráhe. Najznámejšou z nich je teória, že zatiaľ neznáma deviata planéta Slnečnej sústavy s hmotnosťou väčšou ako 10 násobok hmotnosti Zeme narušila obežnú dráhu Sedny a zmietla ju na veľmi pretiahnutú obežnú dráhu. Prieskum Sedny pravdepodobne túto záhadu nevyrieši, ale povie nám veľa o zložení extrémnych transneptúnskych objektoch.
Dosiahnutie Sedny sondou ale nebude ľahká úloha. Dokonca aj pri najbližšom priblížení bude Sedna vzdialená 76 AU od Slnka. Pre porovnanie uvádzame, že Urán je vzdialený 30 AU a misie Voyager, ktoré sa začali v roku 1977, práve teraz prekračujú 150 AU a 12 5AU. Podobne ako misie Voyager aj v prípade misie na Sednu by sa využila gravitačná energia Veľkých planét. Podľa simulácií sa tak ukazuje, že najvhodnejšie štartovacie okno by pripadalo na rok 2029. Ak by sa štart misie uskutočnil v roku 2029, sonda by najprv obletela Venuši, potom by sa vrátila k Zemi a pokračovala by k planéte Jupiter a následne k planéte Saturn. Ako bonus by bol prelet sondy okolo asteroidu Massalia (priemer 145 km). Ak by sa štart misie uskutočnil v roku 2034 trajektória by bola viac menej podobná, pričom dodatočný prelet by sa odohral okolo asteroidu 16 Psyche.
V súčasnosti síce nie je jasné, či sa táto misia uskutoční, ale nasledujúce vhodné štartovacie okno by sa otvorilo až o bezmála 11 000,00 rokov. Tak prečo to neskúsiť teraz?
Zdroj: UniverseToday
