Oceány v Slnečnej sústave – Astronómia On-Line

Podľa posledných výskumov sa ukazuje, že planéta Zem nie je jediným telesom s existenciou vody. Práve naopak, ukazuje sa, že voda v Slnečnej sústave nie je zas až takou vzácnosťou. Viacero telies v našej Slnečnej sústave obsahuje vodu, respektíve tekutý oceán. Poniektoré z týchto telies pritom obsahujú viac tekutej vody, ako obsahuje naša rodná planéta. Poďme však pekne po poriadku a predstavme si jednotlivé telesá, ktoré pravdepodobne skrývajú oceány tekutej vody.

Enceladus:

Na mesiaci Enceladus (priemer 480 km) sa nachádza globálny oceán s celkovou hĺbkou 40 km. Oceán je pravdepodobne vyhrievaný horúcimi prameňmi. Povrch tohto Saturnovho mesiaca pokrýva vodný ľad. Nájdeme tu ľadové sopky, ktoré vyvrhujú do okolia zmrznutú vodu. Výskumom gravitačných anomálií sondou Cassini sa zistilo, že v oblasti južného pólu sa nachádza vrstva tekutej vody, ktorá je podľa posledných výskumov vyhrievaná horúcimi prameňmi. A tie sú vďaka bohatému chemickému koktailu, ktorý obsahujú, považované za jedinečného kandidáta na miesto vzniku potencionálneho života. Či oceán na Encelade je globálny alebo lokálny, bolo dlho otázne. Uvažovalo sa, že oceán tvorí len akúsi šošovku v oblasti južného pólu. Podrobné pozorovania telesa však ukázali, že mesiac vykazuje určitú hodnotu librácie (osciláciu v polohe), ktorú počítačové modely jednoznačne interpretovali prítomnosťou globálneho oceánu. Nové pozorovania zároveň ukazujú, že v oblasti južného pólu sa oceán nachádza vo veľmi malej hĺbke a to menej ako 5 km pod ľadovým povrchom.

Ganymedes:

Ganymedes je Jupiterov najväčší mesiac, pričom hĺbka oceánu sa odhaduje na viac ako 100 km. Oceán navyše v tomto prípade vytvára akési vrstvy. Ganymedes je sčasti kamenný a sčasti ľadový mesiac. Jeho veľkosť je porovnateľná s planétou Mars. Počítačové modelovanie vzájomnej interakcie medzi vodou, soľami a ľadom v prostredí extrémnych tlakov ukazuje, že v ňom existuje striedavé usporiadanie vrstiev rôzne stlačeného ľadu a odlišne hustej vody. Priamo nad jadrom mesiaca leží najhustejší a najslanší oceán a v jeho nadloží sa nachádzajú pravdepodobne až štyri vrstvy odlišne hustého ľadu preložené tromi ďalšími rozdielne slanými oceánmi. Z výsledkov počítačových modelov vyplýva, že v najvrchnejšej oceánskej vrstve sneží „dohora“. Vznikajú ti studené chocholy v ktorých sa vytvára ľad, pričom zo zamŕzajúcej vody uniká soľ a následne klesá do hĺbky. Novovzniknuté kryštáliky ľadu smerujú hore k hladine, pretože sú menej husté ako ich okolie.

Europa:

Jupiterov mesiac Europa napriek tomu, že jeho priemer je o niečo menší ako priemer nášho Mesiaca, obsahuje zhruba dvakrát viac tekutej vody ako Zem. Podpovrchový oceán je podľa všetkého slaný, leží priamo na vulkanicky aktívnom skalnom jadre. Jeho hĺbka je viac ako 100 km. Práve interakcia medzi vulkanicky aktívnym dnom a tekutou vodou je veľmi dôležitá pre vznik potenciálneho života. Vulkanická činnosť obohacuje oceán o dôležité soli a minerály pre chemické reakcie, ktoré následne vedú k vzniku života. Po jeho vzniku sa stávajú oázami života, ako je to v prípade unikátnych čiernych fajčiarov na inak pustom dne pozemských oceánov.

Titan:

Toto zaujímavé teleso, ktoré obieha planétu Saturn v mnohých rysoch pripomína mrazivé dvojča Zeme. Mesiac zahaľuje hustá atmosféra z ktorej prší dážď zlievajúci sa do potokov, riek a jazier či morí. Samozrejme pri povrchovej teplote mínus 170 °C rieky a jazerá netvorí voda ale tekuté uhľovodíky. To isté platí aj o miestom daždi. Uhľovodíky tu tečú po ľade tvrdom ako skala. Ľad vytvára povrchovú škrupinu hrubú od 50 do 100 km. Pod ľadovým povrchom sa pravdepodobne nachádza globálny oceán. Predpokladá sa, že je hlboký až 200 km a je tvorený zmesou vody a amoniaku. Jeho teplota dosahuje až mínus 97 °C. Titan pravdepodobne obsahuje až 6 krát viac vody ako planéta Zem.

Pluto:

Približne tretina až jedna polovica hmotnosti trpasličej planéty Pluto je tvorená ľadom, resp. vodou. Teplo z rádioaktívneho rozpadu a teplo po gigantickej zrážke z iným telesom, pri ktorej bol vytvorený Pultov mesiac Cháron pred miliardami rokov, pravdepodobne vytvorili podpovrchový oceán hlboký 100 až 200 km. Pred zamrznutím ho okrem tepla z rádioaktívneho rozpadu prvkov v jadre Pluta udržuje, alebo udržovalo aj teplo vznikajúce vďaka slapovým silám kedysi tesnejšie obiehajúceho mesiaca Cháron. Voda tohto oceánu je zmesou vody, amoniaku a pravdepodobne niektorých ďalších solí, ktoré účinkujú ako nemrznúca zmes a vďaka ktorým tento oceán zrejme nezamrzol. Jadro Pluta medzičasom vychladlo a už zrejme nevyvoláva žiadnu vulkanickú aktivitu, ktorá by bola zdrojom prúdenia v miestom oceáne. Oceán je tu tak pravdepodobne úplne bez pohybu.

Ceres

Trpasličia planétka Ceres obieha Slnko v hlavnom pásme asteroidov medzi planétou Mars a Jupiter. Jej priemer je takmer 1000 km. Hypoteticky je tu možný oceán s hĺbkou niekoľkých kilometrov a to aj z toho dôvodu, že tretinu hmotnosti tvorí ľad. Ak by planétku stále zohrieval rozpad rádioaktívnych prvkov v jej jadre, mohol by na hranici s jadrom vzniknúť tekutý oceán. Tento oceán by pravdepodobne obsahoval vodu, amoniak a možno ďalšie prímesi, ktoré by účinkovali ako nemrznúca zmes.

Minas:

Saturnov mesiac Minas je ľadovo-kamenným mesiacom. Jeho priemer je zhruba 400 km. Merania sondou Cassini zistili, že v oblasti pólov mesiaca dochádza v dôsledku slapových síl k akémusi kmitaniu. Intenzitu kmitania dokáže vysvetliť existenciu oceánu s hĺbkou 30 km. V kvapalnom stave oceán udržuje teplo vznikajúce trením, ktoré spôsobujú slapové sily planéty Saturn.

Výsledky počítačového modelovania telies v Slnečnej sústave v rámci udržania tepla, vzniku tepla rozpadom rádioaktívnych prvkov a prísad vo vode ako je napríklad amoniak sa ukazuje, že oceány v Slnečnej sústave by boli hypoteticky možné aj na ďalších telesách. Ide napríklad o Saturnov mesiac Rhea, Jupiterov mesiac Kallisto, Uránov mesiac Titania. Najnádejnejším telesom čo sa týka prítomnosti oceánu je Neptúnov mesiac Triton. Tritón má priemer 2700 km a zachoval si geologickú aktivitu a teda aj vnútorný zdroj tepla.