Jesenná rovnodennosť v roku 2025 nastane presne 22. septembra o 20:19 (UTC+2). V tento okamih Slnko prejde priamo nad zemským rovníkom, čo spôsobí, že deň a noc budú približne rovnako dlhé. Tento jav sa opakuje každý rok a označuje prechod z leta do jesene na severnej pologuli, zatiaľ čo na južnej pologuli nastáva jar.
Jesenná rovnodennosť (lat. aequinoctium autumnale) nastáva každý rok okolo 22. alebo 23. septembra, keď Slnko pri svojom zdanlivom pohybe po ekliptike prechádza nebeským rovníkom z severnej na južnú pologuľu. Tento okamih je presne vypočítateľný na sekundy a označuje ho zemepisná dĺžka Slnka 180°.
V dôsledku tohto postavenia je dĺžka dňa a noci približne rovnaká na celom svete. Rozdiely vznikajú iba kvôli refrakcii (lom svetla v atmosfére) a faktu, že deň astronomicky začíname východom a končíme západom Slnka, teda keď je jeho horný okraj viditeľný nad obzorom. Preto je deň v skutočnosti o niečo dlhší než noc, aj počas rovnodennosti. Jesenná rovnodennosť je zároveň okamihom, keď na severnej pologuli začína astronomická jeseň a na južnej astronomická jar.
V starovekých civilizáciách bol pohyb Slnka základom pre tvorbu lunárno-solárnych kalendárov. Rímsky kalendár poznal sviatok Equirria, venovaný bohu Marsovi, ktorý pripadal blízko rovnodennosti a súvisel s ukončením vojenských výprav a návratom vojakov. V kresťanskej tradícii sa obdobie jesennej rovnodennosti spája so sviatkami sv. Michala (29. september – „Michalská jeseň“), ktoré nadviazali na staršie pohanské oslavy.
V rámci grécko-rímskej tradície je najznámejší mýtus o Persefóne a Hádovi. Persefóna musela tráviť časť roka v podsvetí, čo symbolizovalo ústup vegetácie a príchod zimy. Jej návrat k matke Déméter prinášal jar. Rovnodennosť bola pre Grékov bodom prechodu medzi týmito dvoma stavmi – životom a smrťou, svetlom a tmou. Na druhej strane, kelti slávili sviatok Mabon – druhý z troch „zberových“ sviatkov. Bol spojený s vďakou za úrodu a s hľadaním rovnováhy. Slnko a mesiac, mužský a ženský princíp, svetlo a tma – všetko malo byť v rovnováhe. V pohanských rituáloch sa obetovalo jablko, symbol života a nesmrteľnosti. Slovania uctievali Svaroga, boha ohňa a slnka, no počas jesene jeho sila slabla a nastupovala moc Černoboga, temného boha noci a zimy. Rovnodennosť bola tak chápaná ako duchovný predel medzi priaznivým obdobím hojnosti a náročnou zimou. Mayovia a Aztékovia sledovali rovnodennosti pri svojich pyramídach (napr. Chichén Itzá), kde hra svetla a tieňa vytvárala symbolické obrazy hadov – posolstvá bohov. Egyptská kultúra mala rovnodennosť spojenú s bohom slnka Ré a s cyklom Nílu, ktorý určoval poľnohospodársky kalendár.
Jesenná rovnodennosť je v symbolickej rovine chápaná ako moment rovnováhy, ktorý však trvá len krátko. Od tohto okamihu sa dni skracujú a noc získava prevahu. Tento prechod mal vždy psychologický a spirituálny význam: Človek ďakoval za plody svojej práce. Spoločnosť sa pripravovala na zimu – čas skúšok, keď bolo potrebné šetriť zásoby a žiť striedmejšie. V duchovnom ponímaní sa rovnodennosť spájala s vnútorným očistením, zbavením sa starého a prijatím temnoty ako nevyhnutnej súčasti života.
V súčasnosti si tento astronomický okamih pripomíname skôr vedecky alebo symbolicky. Moderné pohanské a prírodné smery (napr. wicca) stále oslavujú Mabon – rituálom vďaky, meditáciami alebo obetovaním darov prírode. Astronómovia a popularizátori vedy využívajú rovnodennosť na vysvetľovanie princípov pohybu Zeme a jej vzťahu k Slnku. Z vedeckého hľadiska je jesenná rovnodennosť presným referenčným bodom: Určuje začiatok jesene v astronomických kalendároch. Je kľúčová pre definíciu súradnicového systému na oblohe (rovníkový systém). Má význam aj pri navigácii a určovaní polohy v dejinách astronómie.
Jesenná rovnodennosť je fenomén, ktorý v sebe spája presnú astronómiu a bohatú symboliku. V prírodnom cykle znamená koniec leta a začiatok obdobia tmy a pokoja. V mytológii odkazuje na večný boj svetla a tmy, života a smrti. A v našom každodennom živote nám pripomína, že rovnováha je základom harmónie – či už v prírode, alebo v nás samých.
