Medzi najextrémnejšie objekty vesmíru patria bez diskusie čierne diery. Objekty z ktorých nedokáže nič uniknúť, dokonca ani svetlo pútajú pozornosť vedcov už desaťročia.
Ak by do čiernej diery padal človek nohami dopredu, gravitačná sila pri nohách by ho ťahala niekoľkonásobne silnejšie ako gravitačná sila v oblasti jeho hlavy. Človek by sa vďaka tomuto javu naťahoval ako špageta a cestu by nedokázal prežiť. Tomuto javu hovoríme aj „špagetifikácia“. Ak však chceme zistiť, čo sa deje za horizontom udalostí, musíme sa tam ísť pozrieť, lebo spoza neho neunikne nič, ani svetlo. Musíme teda vyriešiť problém špagetizácie. Riešenie problému špagetifikácie sa nachádza vo veľkosti čiernej diery. Poznáme dva odlišné typy čiernych dier – čierne diery s hmotnosťou hviezdy, alebo supermasívne čierne diery, ktoré majú hmotnosť niekoľkých miliárd hviezd. Čím väčšiu hmotnosť čierna diera má, tým väčší je aj jej horizont udalostí. Čierna diera s hmotnosťou hviezdy by mala mať horizont udalostí s priemerom okolo 3 km, supermasívna čierna diera má horizont udalostí s priemerom 11-miliárd km.
Ak budeme uvažovať s čiernou dierou o hmotnosti jednej, na hranici horizontu udalostí sa budeme nachádzať oveľa bližšie k singularite ako v prípade supermasívnej čiernej diery. To znamená väčšie rozdiely v gravitačnej sile a následným vplyvom na špagetifikáciu.
V prípade supermasívnej čiernej diery by sa potenciálny astronaut nachádzal oveľa ďalej od zdroja gravitácie, čo by znamenalo, že rozdiely v gravitačnom ťahu medzi nohami a hlavou by neboli až také dramatické. Je preto možné, čisto teoreticky, aby astronaut prešiel cez horizont udalostí supermasívnej čiernej diery a zároveň túto cestu aj prežil. Dôležité je aj to, aby supermasívna čierna diera nemala okolo seba akreačný disk a nepohlcovala by žiadnu hmotu. Ďalším problémom je, že astronaut by síce prešiel horizontom udalostí bez problémov, stále by ale išlo o jednosmernú cestu. Astronaut by nedokázal podať správu o ničom, čo by v čiernej diere videl.
Zdroj: space.com
