Nočné svietiace mračná – začiatok sezóny!

Z nášho územia je možné, najmä okolo obdobia letných slnovratov, pozorovať v noci vzácne nočné svietiace mračná (NLC – noctilucent clouds). Tieto oblaky sa na rozdiel od klasických oblakov vyskytujú   omnoho vyššie a to až vo výške 80 – 85 km (mezosféra).

Pozorovať sa dajú len zo zemepisných šírok medzi 48˚ až 80˚. Možno ich vidieť len počas neskorého súmraku, keď je Slnko aspoň 6° a najviac 16° pod obzorom. Slnko vtedy ešte nočné svietiace oblaky osvetľuje, zatiaľ čo okolitá obloha je už pomerne tmavá. Najvhodnejšie obdobie na ich pozorovanie je od júna do augusta, najmä okolo letného slnovratu. Objavujú sa nad severozápadným až severovýchodným obzorom, väčšinou pred a po miestnej polnoci. Vtedy Slnko osvetľuje vzdialené vysoké vrstvy atmosféry a mračná je dobre vidieť na pozadí tmavej oblohy. Obvykle siahajú do výšky len 15 až 20 stupňov nad obzor, ale niekedy sa ťahajú široko po horizonte. Majú vzhľad strieborných závojov, niekedy s modrastým nádychom a pripomínajú štruktúrou cirrostratus.  V ďalekohľade ich však prezradí jemnejšia štruktúra, pričom cirrostraty sú skôr hmlisté. Práve v období letného slnovratu vznikajú v oblastiach mezopauzy vhodné podmienky pre ich vznik. V tom čase sa teplota v mezosfére pohybuje okolo 130°C. Čiastočky ľadu tu vznikajú  v dôsledku  prenosu malého množstva vodnej pary z nižších častí atmosféry a zároveň aj vzniku molekúl vody priamo v mezosfére – pravdepodobne štiepením metánu slnečným žiarením. Presnejšie vysvetlenie v súčasnosti neexistuje. NLC nemajú nič spoločné s bežnou oblačnosťou. Tieto zvláštne oblaky sa vyskytujú v hornej mezosfére (v mezopauze) vo výške približne 85 km. Ide teda o najvyššiu oblačnosť v zemskej atmosfére. Zistilo sa, že sa v lete vytvárajú nad celou polárnou oblasťou. Používa sa pre ne všeobecný názov polárne mezosférické oblaky (Polar Mesospheric Clouds – PMC) a nočné svietiace oblaky sú len ich viditeľnou časťou. V poslednom období sú pozorovateľné častejšie pravdepodobne vďaka zmene klímy a aj nízkej slnečnej aktivite. Z polárnych oblastí nie sú viditeľné, pretože v tomto období je tam príliš veľa svetla. Pozorované sú najmä zo zemepisných šírok 50 – 65°. Prvý raz boli pozorované a aj odfotografované v roku 1885 po výbuchu známej sopky Krakatoa. Dlho sa preto myslelo, že ich vytvára vulkanický prach. Neskoršie sa predpokladalo, že by mohli obsahovať i meteoritické častice. Podľa zistení družice UARS (NASA – 1991) sa skladajú predovšetkým z tenkých kryštálikov vodného ľadu s veľkosťou častíc vyskytujúcich sa v tabakovom dyme (stredný priemer 0,3 mikrometra). Vyskytujú sa vo výške 74 až 92 km a ich hrúbka je iba 0,5 – 2 km. Plošné rozmery dosahujú 10 000 – 4 000 000 km². Teplota v týchto mračien je okolo 135 K (-138°C). Pohybujú sa prevažne juhozápadným smerom rýchlosťou približne 40 m/s, teda 140 km/h. Priestorová hustota v oblaku dosahuje približne 10 000 častíc v kubickom metri. Vznik ľadových kryštálikov v mezosfére dodnes nie je úplne objasnený. Vzduch je v nej veľmi studený, ale aj extrémne suchý. Navyše okrem molekúl vody je pre vznik ľadových kryštálov v oblakoch potrebná aj prítomnosť pevných čiastočiek (tzv. kondenzačných jadier). To vysvetľuje objav nočných svietiacich oblakov práve po výbuchu sopky Krakatoa, keď sa sopečné častice mohli dostať až do potrebnej výšky. Ďalším zdrojom prachových častíc by mohli byť aj ľudské aktivity či kozmický materiál. Tým sú myslené najmä meteorické roje a aj materiál z kometárnych jadier či dokonca aj pozostatky umelých telies. Práve v súvislosti s kométami sa nedávno objavila teória, že očakávaná kométa ISON by v budúcom roku mohla do atmosféry Zeme napumpovať jemný materiál a vykúzliť tak mimoriadne pestrú sezónu NLC v roku 2014 a poprípade aj nasledujúcich rokoch. Nie je vylúčený ani slabý meteorický roj okolo 12.1.2014.

Jedným z možných dôvodov čoraz častejšieho výskytu NLC je globálne otepľovanie. Na tvorbu kryštálov v takom suchom prostredí ako je mezosféra, je totiž potrebná veľmi nízka teplota, a tak zatiaľ čo skleníkové plyny spôsobujú zohrievanie zemského povrchu, zároveň paradoxne spôsobujú ochladzovanie vysokých vrstiev atmosféry a prispievajú k tvorbe nočných svietiacich oblakov. Iné výskumy však ukazujú vzájomnú závislosť medzi výskytom NLC a slnečnou aktivitou. Väčšie množstvo nočných svietiacich oblakov sa vraj dá pozorovať v rokoch s nižšou slnečnou aktivitou, vďaka čomu sú teploty v polárnej oblasti mezosféry nižšie. Sú teda NLC akýmsi indikátorom zmeny klímy? Alebo signalizujú výskyt meteoroidov vo vysokej atmosfére? Alebo obidvoje? Najjednoduchším spôsobom štúdia NLC je ich pozorovanie zo zeme, ďalšou možnosťou sú prieskumné rakety alebo výskum z družíc. Prvou družicou, ktorá skúmala NLC bola družica OGO-2 (1972), v roku 2001 to bola švédska družica Odin a v súčasnosti sa ich výskumom zaoberá americká družica AIM (štart 25. 4. 2007).

Akým spôsobom je možné nočné svietiace mračná pozorovať? Základom je čistá obloha bez bežných oblakov. Najlepšie je nájsť si večer po 22. hodine  alebo ráno po 2. hodine miesto s odkrytým severozápadným, severným a severovýchodným obzorom. NLC sa prezradia tak, že začínajú „svietiť“ do biela, zatiaľ čo bežná oblačnosť tmavne alebo chytá oranžový či žltý nádych.  Odkrytý obzor je veľmi dôležitý, nakoľko sa NLC vyskytujú len v tomto smere vo výške len 15° až 20° nad obzorom. Vyzerajú ako strieborné závoje s modrým nádychom, niekedy sú v nich pozorovateľné jemné štruktúry. Pri pozorovaní ďalekohľadom (triedrom) môže skutočné NLC prezradiť jemnejšia štruktúra ako tá, ktorá je viditeľná voľným okom. Zatiaľ čo bežné riasovité oblaky majú v ďalekohľade skôr hmlistý vzhľad. Podľa vzhľadu sa dajú NLC klasifikovať nasledovne:

typ I – závoje bez štruktúry

typ II – pásy

typ III – vlnky

typ IV – háčiky, oblúčiky

Najčastejšie vyskytujúcim sa typom je typ III. Aktuálne rozloženie NLC v oblasti severného pólu si môžete zobraziť (http://spaceweather.com/DAISY_PICS/current_daisy.png).

Úkaz si samozrejme môžete aj vyfotografovať. Pokiaľ máte fotoaparát s možnosťou dlhšej expozície, pripevnite si ho na statív a až tak snímkujte. Pri pokročilom súmraku postačí citlivosť okolo 400 ASA s niekoľkosekundovou expozíciou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *