Voyager a tri prekvapenia

Sondy Voyager I. a II. boli zo Zeme vypustené v roku 1977. V súčasnosti sa nachádzajú na hraniciach nášho planetárneho systému.

NASA zo sondy Voyager I. získala 23.septembra 2005 tri zaujímavé objavy. Všetky tri objavy boli pre vedcov veľkým prekvapením. Po dlhom čase (28 rokov) sa sonda dostala na okraj Slnečnej sústavy do oblasti nazývanej heliopauza. Tento priestor je úplne odlišný od priestoru Slnečnej sústavy. Za heliopauzou sa nachádza medzihviezdne prostredie. Sonda už preletela cez čelo rázovej vlny, kde sa rýchlosť slnenčého vetra zníži na podzvukovú rýchlosť.

Získané údaje nám rozprávajú o tom ako pôsobí Slnko, respektíve slnečný vietor na okolitý medzihviezdny priestor. Údaje hovoria o veľmi dynamickej interakcii. Sonda Voyager I. poletí heliopauzou približne 8 až 10 rokov. Sondy Voyager II. sa do tejto oblasti dostane najskôr za 5 rokov. Voyager I. prežil náraz rázovej vlny, teda miesto, kde sa slnečný viator stáva hustejším a horúcejším. Slnečný vietor tu pred sebou tlačí medzihviezdny materiál. V tejto oblasti sa okrem rázovej vlny zaregistroval aj pokles rýchlosti slnečného vetra. Ten bol síce predpokladaný, ale podľa údajov sondy je oveľa nižší ako sa očakávalo. Navyše slnečný vietor mení svoj smer a „tečie“ smerom k Slnku.

Podľa Dr.E.Stona to môže byť spôsobené aj tým, že sa Slnko nachádza v období minima vo svojom 11 ročnom cykle aktivity. Ďalej sa zistilo, že magnetické pole v oblasti rázovej vlny sa mení oveľa pomalšie ako sa predpokladalo. Smer magnetického poľa sa mení každých 13 dní, rotácia Slnka je pritom 26 dní. Slnečný vietor toto pole formuje do akéhosi útvaru, ktorý pripomína pruhy, ako na zebre. Každý pruh pritom predstavuje oblasť magnetického poľa väčšej intenzity. Voyager I. sa s týmito pruhmi stretáva každých 13 dní. Podľa údajov je zrejmé, že tieto pruhy sa pohybujú skoro rovnakou rýchlosťou akú má v súčasnosti Voyager I. Záhadné je, že sonda zaregistrovala medzihviezdne častice, ktoré sa pohybujú rôznymi nepravidelnými smermi. Tieto majú pomerne veľkú energiu a rýchlosť. Výskyt častíc kozmického žiarenia sa síce predpokladal, ale je zvláštne, že pri prechode rázovou vlnou ich denzita nestúpla na maximálnu predpokladanú úroveň. Naopak, pomaly rastie. Bohužiaľ pôvod tohto kozmického žiarenia nám je nejasný. Pravdepodobne však pochádza zvonka slnečnej sústavy, len nevieme kde.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *